Politický islam má rastúci vplyv na náš každodenný život a predstavuje zásadnú výzvu pre základné stavebné kamene neislamských spoločností. Takmer na dennej báze môžeme byť svedkami násilia, útlaku a rastúcich politických požiadaviek v mene islamu. Zároveň často počúvame, že takéto veci vychádzajú z nesprávnej interpretácie ideológie islamu a že ten skutočný islam je úplne iný. Aká je teda skutočná povaha islamu? To je možné odhaliť využitím štatistickej analýzy zdrojových textov islamskej doktríny, ktorú vypracoval americký vedec Dr. Bill Warner.
Trilógia
Ľudia sa väčšinou snažia pochopiť islam na základe Koránu, ale ten predstavuje len 14% doktríny islamu, a zároveň je mu ťažko rozumieť. Neobsahuje ucelené príbehy, nie je zoradený chronologicky a je plný opakovaní.
Kľúčom k porozumeniu islamu je Mohamed, ktorého môžeme spoznať prostredníctvom jeho životopisu (Síra) a jeho spísaných tradícií a výrokov (Hadís). Tieto tri texty - Korán, Síra a Hadís - definujú islam. Pre poznanie islamu ich musíme brať ako jeden celok.
Dualizmus
Jednou zo základných charakteristík textov doktríny islamu je, že si navzájom protirečia. Tento jav nazývame „dualizmus“. Keďže v našej kultúre je poznanie založené na logickom uvažovaní, je pre nás ťažké akceptovať dva navzájom si odporujúce výroky. Dualistický charakter islamu vychádza zo životného príbehu jeho zakladateľa Mohameda. V období jeho života v Mekke, kedy mal Mohamed len niekoľko desiatok nasledovníkov, sa v Koráne objavujú náboženské a poetické verše. No keď Mohamed aj so stúpencami emigroval do Mediny a stal sa politikom a vojvodcom, aj verše v Koráne začali byť politické a nabádať na útoky voči nemoslimom (džihád). V Medine počet moslimov rapídne narástol.
Podľa islamu je Korán presným prepisom slov Alaha, ktoré prostredníctvom Archanjela Gabriela diktoval Mohamedovi. Všetky verše v Koráne, vrátane tých, ktoré si navzájom protirečia, sú považované za božského pôvodu, a teda univerzálne platné. Avšak podľa Koránu samotného tie chronologicky neskoršie verše sú silnejšie a lepšie.
Vo verejných diskusiách islamskí spíkri a apologéti často vyzdvihujú tie koránske verše, ktoré sú tolerantné, či pozitívne. V Koráne sa skutočne nachádza 245 veršov (4018 slov), ktoré sa o nemoslimoch - kafiroch - vyjadrujú pozitívne. Predstavuje to približne 2,6% celkového textu Koránu. No v každom z týchto prípadov sú uvedené verše nasledované inými veršami, ktoré znižujú ich význam a dôležitosť.
Kafir
Viac než polovica textu Trilógie sa venuje kafirom. Nepíše sa v nej o tom, ako byť moslimom, ale o nemoslimoch. Pôvodný význam výrazu kafir je „ten, kto zakrýva alebo zapiera známu pravdu.“ Podľa islamu kafir vie, že Korán je pravdou, ale zapiera to. Korán hovorí, že kafira možno podvádzať, nenávidieť, zotročovať, ponižovať, mučiť i zabiť. Kafirom je každý, kto neakceptuje, že Alah je jediným bohom a že Mohamed je jeho prorok. Slovo kafir nie je neutrálne. Ide o negatívny výraz, Alah kafirov nenávidí a Mohamed s kafirmi bojoval s cieľom prinútiť ich podriadiť sa islamu. V skutočnosti je to práve slovo kafir, ktoré najlepšie definuje politický islam.
Šaría
Koránu a Sunne (Mohamed ako dokonalý príklad - Síra a Hadís) by sa malo podriadiť celé ľudstvo. Korán, Síra aj Hadís sú však zoradené spôsobom, pre ktorý je mimoriadne ťažké im porozumieť. Šaría je kodifikáciou vedomostí obsiahnutých v Koráne a Sunne. Často sa hovorí, že šaría je zákon, zaužívalo sa slovné spojenie „zákon šaría.“ No šaría sa nezaoberá len právnymi otázkami. Týka sa aj teológie, modlitby, charite, pôstu či sexu, a v skutočnosti neexistuje aspekt života, ktorý by šaría nepokrývala.
Židia
Židia zohrávajú v islamskej doktríne dôležitú úlohu. Mohamed tvrdil, že je posledným prorokom Abrahámovskej viery. Korán z Mekky je plný príbehov so židovskými postavami, a táto časť Koránu sa o židoch vyjadruje pochvalne. Všetko sa to však zmenilo v Medine, ktorá bola z polovice židovským mestom. Židia v Medine odmietli prijať Mohameda za pokračovateľa ich tradície prorokov. Mohamed zmenil smer modlitby z Jeruzalema na Mekku, a Korán sa zaplnil nenávisťou voči židom a negatívnymi veršami. O štyri roky neskôr už v Medine nežil jediný slobodný žid. Osud posledného zo židovských kmeňov z Mediny bol nasledovný: približne 800 mužov popravili, ženy predali do otroctva a deti adoptovali do islamských rodín.
Džihád
Džihád doslovne znamená „úsilie“, respektíve „snaha“. Často sa tvrdí, že v islamskej doktríne existujú dva druhy džihádu – veľký džihád a malý džihád. Veľký džihád je prezentovaný ako istá forma duchovného úsilia či vnútorného zápasu. Podľa štatistickej analýzy CSPII sa z textu týkajúceho sa džihádu tomuto typu džihádu venujú približne 2 percentá textu Buchárího Hadísu a 25 percent textu Síry. Zvyšných 98 percent textu v Buchárího Hadíse a 75 percent textu v Síre o džiháde sa však spája s násilím. Bol to džihád, čo prinieslo úspech politickému islamu.
Ženy
Doktrína islamu prisudzuje ženám postavenie, ktoré je vyššie, rovnocenné, a nižšie voči mužom. V percentuálnom vyjadrení z textu, ktorý sa týka žien, je štatistika nasledovná:
- vyššie postavenie žien (Korán 5%, Hadís 0,6%): Islamská doktrína vyzdvihuje ženu najmä ako matku.
- rovnocenné postavenie žien (Korán 23%, Hadís 10%): Ženy aj muži budú súdení rovnako v Deň Posledného súdu. V tejto kategórii sú započítané aj neutrálne zmienky o ženách, kde sa text o ich postavení voči mužovi nezmieňuje.
- nižšie postavenie ženy voči mužovi (Korán 71 %, Hadís 89%): Väčšina textu islamskej doktríny stavia ženu do podriadenej pozície voči mužovi. Týka sa to napríklad delenia dedičstva, váhy svedectva na súde, či inteligencie alebo schopnosti chápania otázok náboženstva. Do tejto kategórie patria aj zmienky o špeciálnych pravidlách pre ženy, ktoré obmedzujú ich slobody v porovnaní s mužmi.
Využite štatistických nástrojov na analýzu islamskej doktríny je spoľahlivá metóda na odhalenie skutočnej podstaty týchto textov, ktorá do debaty o politickom islame prináša zásadné relevantné údaje. Umožňuje nám napríklad vysvetliť, ako doktrína islamu pristupuje ku kafirom, alebo aké postavenie prisudzuje ženám. Nemusíme sa už spoliehať na názory politických, akademických či náboženských autorít. Namiesto toho môžeme používať fakty.