Definíciou džihádu je „úsilie,“ nie svätá vojna. Džihád je v islame natoľko dôležitý, že sa nachádza vo všetkých troch základných textoch islamskej doktríny, v Koráne, Síre (Mohamedov životopis) i Hadíse (Mohamedove tradície). Džihádu sa konkrétne týka 24% textu neskoršieho (Medínskeho) Koránu, 21% textu Hadísu (Buchárí) a 67% textu Síry.
Džihád je možné praktizovať štyrmi spôsobmi: mečom, perom, slovom a peniazmi.
Bežnou obhajobou džihádu je, že má dve formy. Máme tu údajný veľký džihád, ktorý sa chápe ako isté vnútorné úsilie s cieľom prekonať zlé návyky. Potom je malý džihád, teda násilie v mene islamu. Buchárího Hadís obsahuje okolo 1400 hadísov o džiháde, pričom z toho len dve percentá sú o džiháde ako nejakom náboženskom snažení. Zvyšných 98% hadísov hovorí o džiháde v zmysle vojny.
Mohamed nebol veľmi úspešný v šírení islamu, až kým sa nestal džihádistom. V čase jeho smrti bol každý Arab moslimom. Bol to džihád, čo priviedlo Mohameda k moci.
Podľa islamskej doktríny je džihád je pre moslima tým najlepším, čo môže robiť. Ak džihádista počas svojho úsilia zomrie, po smrti nebude trpieť a netýka sa ho ani neistota súdneho dňa, ale pôjde rovno do raja. Tam bude spočívať v spoločnosti rajských panien rozkoše.
Džihád úplne zmenil históriu a vytvoril nové politické prostredie. Tradičné kresťanské civilizácie Blízkeho východu, Turecka, Egypta či severnej Afriky premenil na islamské. Španielsko a Portugalsko boli pod islamskou nadvládou niekoľko storočí, podobne Východná Európa a predovšetkým Balkán boli pod vládou politického islamu. Za posledných 1400 rokov bolo v džiháde zabitých minimálne 270 miliónov kafirov (nemoslimov).