27. november 2025
topic Dhimmi topic Židia topic Izrael topic Newsletter
Židia, pôvodne známi ako Hebreji, sú od staroveku prítomní v oblasti, ktorá sa kedysi nazývala Kanaán, neskôr Palestína. Sú potomkami Kanaáncov, semitského národa, ktorý žil v oblasti Levantu na konci druhého tisícročia pred n. l.
Palestína je pravdepodobne jedným z najviac sporných území v dejinách ľudstva. Kedysi bola súčasťou Akkadskej ríše, neskôr dôležitým obchodným partnerom a vazalským štátom Egypta. Po kolapse doby bronzovej v 12. storočí pred n. l. vznikli kráľovstvá Judea a Izrael. Od 8. storočia pred n. l. sa toto atraktívne územie dostalo pod nadvládu postupne rôznych: Asýrčanov, Babylončanov, Peržanov, Grékov, Rimanov. Práve v dôsledku začlenenia územia kráľovstiev Izraela a Judey do správy Rímskej ríše sa oblasť začala nazývať Palestína.
Povstanie Bar Kochbu proti rímskej nadvláde v roku 70 n. l. a jeho následné brutálne potlačenie viedlo k masovému vyhosteniu Židov z Jeruzalema. V snahe natrvalo prerušiť spojenie medzi židovským národom a jeho domovinou, Rimania premenovali územie Judey a Izraela na „Syria Palestina“ (Sýrska Palestína). Nie všetci Židia však boli z tejto zeme vyhnaní. Počet Židov v oblasti sa v priebehu storočí menil. Niekedy bola židovská prítomnosť v Palestíne zanedbateľná, keďže bola vystavovaná mnohým pogromom a vyháňaniam, ale nikdy nebola úplne vymazaná.
Hoci dnešní palestínski Arabi môžu tiež vysledovať svoj pôvod až k pôvodným Kanaáncom a hlásiť sa k pôvodnému obyvateľstvu tejto oblasti, tvrdenie Hamasu, že Izraelčania sú kolonisti, ktorí kradnú islamské územia, je zjavne nepravdivé. Islam nebol na Blízkom východe prítomný až do 7. storočia n. l.
V čase, keď prvý kalif Umar vtrhol do Jeruzalema, aby prijal kapituláciu mesta, bolo mesto prevažne kresťanské. Pod rímskou a byzantskou nadvládou mali Židia vstup do svojho svätého mesta zakázaný, s výnimkou niekoľkých dní v roku, kedy sa konali špecifické náboženské slávnosti. Keď Umar vstúpil do Jeruzalema a vyhlásil, že Židia sa môžu slobodne vrátiť, bolo to pre nich zlepšenie situácie, no radosť pravdepodobne netrvala dlho, pretože krátko nato nadobudla platnosť Umarova zmluva, ktorá definovala postavenie nemoslimov na islamskom území.
Hoci bola dohoda v pôvodnej podobe uzavretá medzi víťaznými moslimami a kresťanskou väčšinou, vzťahovala sa aj na Židov, keďže aj oni boli „ľuďmi knihy“. Táto zmluva vytvorila podradnú kategóriu obyvateľov známu ako „dhimmi“. Aby mohli žiť pod islamskou nadvládou, dhimmi museli platiť vysoké dane (džizja), Židom hrozili pogromy.
Moslimovia boli svojimi vodcami povzbudzovaní, aby sa sťahovali do dobytých území a využívali tamojšie zdroje. Neustály tlak buď na konverziu na islam, alebo vysťahovanie sa pre neznesiteľné podmienky stanovené Umarovou zmluvou, pogromy a prílev moslimských osadníkov postupne posunuli demografiu v oblasti k islamskej väčšine. Arabčina nahradila aramejčinu a gréčtinu a stala sa z nej lingua franca regiónu.
Politický islam si prisvojil najsvätejšie miesto judaizmu, Chrámovú horu. V jej areáli zakázali židovské modlitby a postavili Skalný dóm a mešitu Al-Aqsa. Kresťania v roku 1099 v prvej križiackej výprave vytlačili z Jeruzalema moslimských dobyvateľov a ďalších 88 rokov kontrolovali mesto, až Jeruzalemské kráľovstvo opäť padlo do rúk islamu v roku 1187, keď do mesta vtrhla Saladinova armáda. Islamská kontrola nad Chrámovou horou bola obnovená a ustanovená permanentnou na základe islamského inštitútu waqf.
Zo všetkých náboženských a etnických skupín, ktoré v súčasnosti obývajú Palestínu, majú Židia najhlbšie a najstaršie korene siahajúce viac ako 3000 rokov do minulosti. Oblasť sa neskôr stala väčšinovo kresťanskou, ale kresťanstvo sa zrodilo v židovskom prostredí, židovskému národu ho priniesol jeden z ich vlastných. Neprišli s ním dobyvatelia, to skôr rímski a byzantskí dobyvatelia sa nakoniec sami obrátili na kresťanstvo.
Islamské armády, ktoré v 7. storočí dobyli Palestínu, z tejto oblasti nepochádzali. Boli to cudzí dobyvatelia, ktorí prišli s cudzou ideológiou. Počas arabskej expanzie na Blízkom východe boli arabsky hovoriaci ľudia islamského kalifátu nabádaní usadzovať sa v novo dobytých oblastiach a využívať miestne zdroje. Domorodí obyvatelia boli zabíjaní, obracaní na islam, vyháňaní alebo sa z nich stávali dhimmi. Miestny jazyk a kultúra boli násilím nahradené arabským jazykom a islamskou kultúrou.
Vytvoril sa politický a triedny systém deliaci ľudí do skupín na základe náboženstva, čím vznikla vyššia trieda moslimov a nižšia trieda všetkých ostatných v súlade s islamskou politickou doktrínou a príkladom Mohameda. Politický islam si tiež prisvojil najsvätejšie miesto judaizmu, Chrámovú horu, čo bol psychologicky veľmi demoralizujúci krok, ktorý mal jasne ukázať, kto má moc.
Ľudia prijali islamskú civilizáciu nie preto, že by bola lepšia, ale preto, že náklady na udržanie vlastného náboženstva a kultúry sa stali jednoducho príliš vysoké. Skrátka konali podľa hesla „ak ich nemôžeš poraziť, pridaj sa k nim“.
Osadnícky kolonializmus je definovaný ako typ kolonializmu, pri ktorom je pôvodné obyvateľstvo vytláčané osadníkmi, ktorí na ich mieste vytvárajú trvalú kolóniu. Táto definícia presne opisuje, čo sa stalo Židom v Palestíne, a ignorovať túto históriu a nazývať Židov kolonizátormi je intelektuálne nečestné. Opakovane vyháňať Židov z ich domoviny, rozptýliť ich po celom svete a potom tvrdiť, že vracajúca sa diaspóra nemá genetický pôvod v Palestíne, je tiež nečestné.
Boj Izraela o existenciu nie je osadníckym kolonializmom. Je to opakovaná reakcia na pokusy politického islamu ovládnuť pôvodnú vlasť Židov.