5. jún 2026
Spoluzakladateľ CSPII Dr. Bill Warner na základe výskumu textov islamskej doktríny zistil, že v doktríne je nepomerne veľa textov zameraných na nemoslimov. Rozhodol sa štatisticky tento text kvantifikovať, starostlivo spočítal jeho objem a porovnal s celkovým textom, čím dospel k číslu 51 %. Islamská doktrína delí svet na dve skupiny: „my“ (moslimovia / Umma) a „oni“ (kafiri – hanlivé slovo pre nemoslimov). Toto rozdelenie nie je neutrálne, kafiri sú dehumanizovaní, opisovaní ako „najhoršie stvorenia“ (Korán 98:6). Z neislamského hľadiska je takéto rozdelenie politické, preto sme zvolili termín „politický islam“.
Z islamského hľadiska je islamská doktrína (islam) jednotná – politika a náboženstvo sú neoddeliteľné. Prijatie tohto islamského pohľadu na doktrínu ako nedeliteľnú však znamená ukotvenie v rámci už vopred definovaného formálneho islamského prostredia, ktoré je v súčasnosti široko zakorenené v neislamských spoločnostiach (čo sa prejavuje napríklad ako nesprávne definovanie islamu v rámci neislamských právnych systémov, neislamská akademická obec ovplyvnená islamskými učencami a financovaním, neislamskí politici nevedome preberajúci islamský pohľad atď.). To vedie k uviaznutiu v emocionálnom „tekutom piesku“ teológie namiesto prechodu k voľnému priestoru pragmatickej politiky.
Prijatie neislamského pohľadu na islam cez koncept politického islamu vytvára nový neislamský formálny rámec, čím presúva kontrolu nad touto témou z islamských autorít na neislamské. Hoci sa islamské autority strategicky profilujú a sú všeobecne akceptované ako „referenčné“ zdroje o islame, v oblasti politického islamu sú preukázateľne nekompetentné.
Prečo? Ich vlastná doktrína im neumožňuje oddeliť politický islam od celkovej islamskej doktríny a zaobchádzať s ním ako so samostatným politickým systémom. Islamské autority sú z definície podriadené Mohamedovi a Alahovi, a preto im hrozí trest smrti, ak by pre ich prípadné kritické skúmanie islamskej doktríny začali byť považované za kafirov. Islamské autority sú preto úplne diskvalifikované na pozíciu odborníkov na politický islam ako politickú ideológiu.
Otvára sa tak prístup k tejto téme prostredníctvom nového, neislamského analytického pohľadu. Preto použitie konceptu politického islamu poskytuje nielen taktickú, ale aj strategickú výhodu v akejkoľvek debate, politickej diskusii alebo pri riešení akejkoľvek otázky národnej a/alebo medzinárodnej bezpečnosti. Použitím konceptu politického islamu sa islamské autority stávajú irelevantnými. Správna definícia a použitie politického islamu redefinuje celý trh s informáciami a presúva centrum moci z islamského do neislamského.
Použitie presnej definície „politického islamu“ umožňuje tému dostať do novej kategórie a zbaviť ju nánosu religiozity, čím sa posúva z oblasti teológie do oblastí národnej bezpečnosti, politológie a politickej geografie. Práve sem z neislamského hľadiska patrí politický islam – politická ideológia zakorenená v samotnej primárnej islamskej doktríne.
Kým čoraz viac ľudí je pripravených zakázať islamské právo šaríu, odmietajú sa venovať tomu, z čoho šaría vychádza – teda samotnej islamskej doktríne. Tá je stále nesprávne vnímaná ako náboženská (alebo niekedy ako „aj náboženská“). Je ľahšie sa postaviť proti šaríi, pretože ide primárne o právny a politický koncept, ktorý je jednoduchšie odmietnuť. No presná definícia politického islamu ako politickej ideológie umožňuje aj s touto časťou islamskej doktríny zaobchádzať primerane.
Hneď ako naša spoločnosť dokáže vykonať toto oddelenie, duchovní, politici, akademici, odborníci na národnú bezpečnosť a ďalší môžu diskutovať (a zaoberať sa) politickým islamom tak, ako by to robili s akoukoľvek inou politickou ideológiou – jasným, štruktúrovaným, neemocionálnym a, čo je najdôležitejšie, nenáboženským spôsobom. Tento chirurgický prístup uľahčí otvorenie tak bytostne dôležitej diskusie do širokej škály prostredí. Je to veľmi obohacujúce a premieňa to diskurz z krátkodobej taktiky na dlhodobú stratégiu.