12. marec 2026
Väčšina nemoslimov (kafirov) má aspoň čiastočnú predstavu o tom, čo je to ramadán, pričom asi najznámejším aspektom je mesačný pôst, kedy sa od moslimov vyžaduje, aby sa postili od úsvitu do súmraku. Majú sa pritom zdržiavať jedla a pitia, ako aj akejkoľvek činnosti, ktorá sa všeobecne považuje za hriešnu.
Okrem pôstu sú súčasťou ramadánu dodatočné modlitby, osobitný dôraz sa tiež kladie na čítanie a recitovanie Koránu a na platenie zakátu, náboženskej dane. Jedna vec sú náboženské aspekty ramadánu, druhá je však hlboké prepojenie s džihádom. Príbeh ramadánu je príbehom expanzie islamu a začína sa Mohamedom.
Keď Mohamed začal verejne kázať monoteistický islam v Mekke, Mekkánci boli zväčša ľahostajní a nezískal veľa konvertitov. V snahe prilákať viac nasledovníkov postupne zintenzívňoval rétoriku, vyhrážal sa peklom a útočil na tradičné polyteistické náboženstvo Arabov. To ho dostalo do konfliktu s jeho vlastným kmeňom, Kurajšovcami, ktorí vládli v Mekke a boli strážcami veľkej pohanskej svätyne známej ako Kaába.
Mohamedovo kázanie nebolo len kritické voči arabským náboženstvám, často kritizoval samotných Kurajšovcov a jeho vystupovanie malo negatívny vplyv aj na zisky z každoročnej náboženskej púte. Mohamed pochádzal z vplyvnej rodiny v rámci kmeňa Kurajšovcov, Banu Haším, ktorej vodca Abú Tálib bol Mohamedov strýko. Bol veľmi rešpektovaný a chránil Mohameda pred ostatnými Kurajšovcami a ich spojencami. Po smrti Abú Táliba sa situácia pre Mohameda a jeho nasledovníkov zhoršila. Našťastie pre nich prišla pozvánka na presídlenie od obyvateľov osady Jathrib (neskôr Medina), ktorí hľadali neutrálneho sudcu, ktorý by im pomohol s ich vlastnými politickými problémami. Vybrali si Mohameda.
Potom, čo Mohamed a jeho nasledovníci opustili Mekku, aby sa usadili v Medine – udalosť známa ako Hidžra – sa rýchlo ukázalo, že moslimovia nemajú žiadnu možnosť podieľať sa na miestnom hospodárstve. Islamské texty uvádzajú, že moslimovia opustili Mekku bez akéhokoľvek majetku či prostriedkov. Buď ich majetky skonfiškovali Mekkánci, alebo mnohí z jeho nasledovníkov boli už od začiatku chudobní. Nielenže nič nemali, ale v Medine pre nich nebola žiadna práca.
Mohamed a jeho nasledovníci tak boli úplne závislí od pohostinnosti Medinčanov. Ako dlho to mohlo vydržať? Ako sa mohli uživiť? Mohamed tak začal uvažovať o prepadávaní a rabovaní mekkánskych karaván. Ospravedlňoval to jednak tým, že Mekkánci skonfiškovali majetky jeho nasledovníkov, a tiež tým, že v oblasti, kde boli zdroje vždy nedostatkové, boli lúpežné nájazdy hlboko zakorenenou kultúrnou praxou.
Prvých niekoľko výprav malo hlavne prieskumný charakter. Potom sa výprava do oblasti Nachla zmenila na lúpežný nájazd na malú obchodnú karavánu. Majiteľa karavány zabili, jeho pomocníkov zajali na výkupné a vzali si všetok tovar. Nájazd uskutočnili počas posvätného mesiaca Radžab v druhom roku po Hidžre (624 n. l.). Počas posvätných mesiacov bol boj zakázaný a Mekkáncov rozhnevalo, že moslimovia zaútočili práve v takomto čase. Ale ako sa to často stávalo v prípadoch, keď Mohamed alebo jeho nasledovníci porušili nejaké pravidlá, Alah zoslal verš, aby previnenie ospravedlnil:
„Pýtajú sa ťa (Ó, Mohamed) na posvätný mesiac a bojovanie v jeho priebehu. Povedz: Bojovať v ňom je hriech ťažký, avšak odvracať od cesty Alahovej, neveriť v Neho a v mešitu posvätnú a vyháňať jej obyvateľov z nej je ešte ťažším hriechom pred Alahom. Zvádzať od viery je horšie než zabíjať. Neveriaci neprestanú proti vám bojovať, kým vás neodvrátia od náboženstva vášho, ak to budú môcť. Pre tých z vás, ktorí od náboženstva svojho odpadnú a ako neveriaci zomrú, márne bude ich konanie na tomto i onom svete – oni sa obyvateľmi ohňa stanú a nesmrteľní budú v ňom.“ (Korán 2:217)
Mekkáncov to rozhnevalo, no moslimov povzbudilo. Už o niekoľko týždňov, sedemnásteho dňa ramadánu (13. marca 624 n. l.), Mohamed viedol svojich nasledovníkov na nájazd na karavánu, ktorý eskaloval a stal sa známym ako bitka pri Badre. Bolo to Mohamedovo prvé veľké vojenské víťazstvo. Bitka pri Badre odštartovala šesťročnú vojnu medzi moslimami a Kurajšovcami, ktorá skončila opäť v mesiaci ramadán (december 629 n. l. alebo január 630 n. l.) dobytím Mekky.
Počas ramadánu v roku 636 n. l. islamské sily porazili Peržanov v bitke pri al-Kadisii. Peržania sa z tejto porážky nikdy nespamätali a viedla k anexii Perzie Rášidským kalifátom. Počas ramadánu v roku 711 islamské sily dobyli Pyrenejský polostrov a vládli Španielsku takmer 800 rokov, až kým ich španielske sily pod vedením kráľa Ferdinanda a kráľovnej Izabely nakoniec porazili a vyhnali v roku 1492. Bitka pri Hattine, ktorá sa odohrala počas mesiaca ramadán v roku 1187, rozdrvila križiakov a pripravila cestu pre Saladina, aby vrátil Jeruzalem pod islamskú vládu. Historické záznamy ukazujú, že ramadán je skutočne mesiacom džihádu.
Ramadán nie je len o vedení násilného džihádu. Ide aj o získavanie financií potrebných na džihád. Zakát, náboženská daň, ktorú musia moslimovia platiť každý rok, sa zvyčajne vyberá počas ramadánu. Existuje osem kategórií ľudí, ktorí majú nárok na finančné prostriedky zo zakátu, jednou z nich sú džihádisti, ktorí bojujú za vec Alaha:
„Almužny sú určené len pre chudobných a núdznych, pre tých, ktorí ich vyberajú, pre tých, ktorých srdcia sa zjednotili, pre otrokov a dlžníkov, pre boj na ceste Alahovej a pre toho, kto po nej kráča – podľa ustanovenia Alahovho a Alah je vševediaci, múdry.“ (Korán 9:60)
Zatiaľ čo v krajinách kafirov je ramadán propagovaný iba ako mesiac pokojnej náboženskej oddanosti, v islamských krajinách je uznávaný ako mesiac uctievania aj akočas vojny a triumfu. Iránsky diktátor ajatolláh Chameneívyhlásil, že ramadán je mesiacom džihádu. Kafiri o tom síce nevedia, ale spojitosť medzi ramadánom a džihádom je v islamskej komunite dobre známa. Je to história, na ktorú sú veľmi hrdí.
Násilný, ozbrojený džihád je asi najznámejšia forma džihádu, no džihád nemusí byť vždy násilný. Cieľom džihádu je, aby politický islam ovládol a kontroloval celú Zem, takže akákoľvek činnosť zameraná na šírenie islamu alebo na vytvárania jeho pozitívneho obrazu v očiach kafirov môže byť považovaná za džihád.
„On je ten, kto vyslal posla Svojho so správnym vedením a náboženstvom pravdy, aby ono zvíťazilo nad všetkými inými náboženstvami, hoc sa to aj modloslužobníkom nepáči.“ (Korán 9:33)
Modloslužobníci pri tom nie sú jediní ľudia, ktorých Alah nemá príliš v láske:
„Vy ste národ najlepší, aký kedy povstal medzi ľuďmi, vy prikazujete vhodné, zakazujte zavrhnutiahodné, a veríte v Alaha. A keby ľudia Písma uverili, bolo by to pre nich lepšie. Sú síce medzi nimi veriaci, ale väčšina z nich sú hanební.“ (Korán 3:110)
Islam delí svet na dve frakcie – moslimov a kafirov. Toto rozdelenie nie je náboženské. Je politické. Keď vidíte centrum svojho mesta vyzdobené ramadánskymi svetlami, keď sa dav z mešity rozleje na ulicu a zastaví premávku, či keď vaše mesto udelí povolenie k verejnému zvolávaniu k modlitbe, ktoré vás zobudí pred úsvitom počas ramadánu, ste svedkami prejavu dominancie a moci. Ste svedkami nenásilných taktík džihádu. Ramadán je stelesnením politického islamu priamo pod nosom kafirov.
Verejné oslavy ramadánu by v našich krajinách nemali byť povoľované. Verejné oslavy nie sú o náboženstve, ale o proklamácii politickej dominancie. V islamských spoločnostiach, ktoré povoľujú sláviť napríklad Vianoce, sa očakáva, že rešpekt voči hostiteľskej islamskej kultúre sa prejaví tým, že oslavy budú tiché a v súkromí. Je načase, aby kafirské spoločnosti vyžadovali rovnaký rešpekt.