Jednou z prekážok pre pochopenie doktríny islamu je, že sa v nej často vyskytujú protiklady. Islam sa nazýva náboženstvom mieru, ale stínanie hláv za pokriku “Alahu akbar” sú bežnou súčasťou večerných správ. V Koráne nájdeme nenásilné verše ako napríklad “nech nie je žiadneho donucovania v náboženstve”, ktoré sa zdajú byť v priamom protiklade s veršami, ktoré hlásajú násilie voči nemoslimom.
Potom je tu rozdeľovanie sveta na moslimov a kafirov (nemoslimov). Alah miluje moslimov a nenávidí kafirov. V skutočnosti deklarovaný účel Koránu je vytvoriť svet bez kafirov.
Islamská etika je založená na Trilógii a je rozdielna v závislosti od toho, kto ste. Moslim sa musí chovať k inému moslimovi ako k rodine, ale kafira možno oklamať. V Koráne je 12 veršov, ktoré hovoria o tom, že moslim nikdy nie je skutočným priateľom kafira. Moslima nemožno zotročiť, ale kafira áno.
Existujú dvaja rôzni Mohamedovia. Keď bol Mohamed náboženským kazateľom v Mekke, násilie bolo len verbálne alebo nanajvýš lietali päste. Keď sa však presťahoval do Mediny, stal sa z neho politik a vojvodca džihádu.
Kafiri sa pýtajú, ktorý z týchto dvoch islamov je tým skutočným islamom. Odpoveďou je, že správne sú obe možnosti. Islam je postavený na vzájomne protirečivých tvrdeniach o jeho nenásilnej i násilnej povahe. Použiteľná je ktorákoľvek z nich podľa potreby v danom čase a zadaných okolností. Princípy dualizmu a podriadenia patria k definujúcim faktorom islamskej doktríny.